Bavorský farbiar je plemeno psa, ktoré vzniklo v Nemecku počas 19.storočia. Vznikol krížením dvoch poľovných plemien, hanoverského farbiara a červeného horského duriča.
Dôvodom tohto kríženia je fakt, že v zalesnených a ťažko prístupných revíroch sa pri poľovaní vyžadovali ostré a vytrvalé psy. Spočiatku bol na tieto účely využívaný hanoverský farbiar, no čas a prax ukázali, že je do náročného terénu príliš ťažký. Práve kríženie s červeným horským duričom prinieslo vznik nového plemena, ktoré bolo vďaka svojej nižšej hmotnosti do horského terénu vhodnejšie. Obľúbenosť tohto plemena rýchlo rástla a tak sa z neho stal typický spoločník lesníkov a poľovníkov.
Prečo je farbiar farbiarom?
Na začiatku príbehu stojí durič s citlivým nosom a s hlasitým a istým postojom na stope. Z najspoľahlivejších duričov, ktoré s absolútnou presnosťou prenasledovali postrelenú zver boli vyšľachtené stopárske psy a farbiare. Stopársky pes pracuje na studenej stope, zatiaľ čo farbiar nasleduje krv (poľovnícky „farbu“) zraneného zvieraťa.
Prečo sa ich špecializácia na krv tak ujala medzi poľovníkmi? Ide o spôsob lovu, ktorý sa vyskytoval ešte v stredoveku, kedy boli zbrane oveľa nepresnejšie ako dnes, a teda zver bola pri love často iba zranená. Vtedy nastúpili na úspešné ukončenie lovu psy, ktoré nasledovali farbu zvieraťa – farbiare.
Bavorský farbiar – obľúbený spoločník
Bavorský farbiar je v Nemecku ešte stále preslávený skôr ako pracovný pes. Avšak jeho atraktívny vzhľad, pokojná povaha a láska k ľuďom, ho stále viac posúva na rebríčku popularity medzi domácimi miláčikmi. Vytvára silné sociálne väzby s rodinou a správa sa k nej veľmi oddane. Pri odlúčení trpí úzkosťou, pri vítaní sa nebudú vedieť vytešiť. Ako strážca je však nevhodný, cudzích ľudí sa skôr stráni.
Ide o veľmi aktívne plemeno, ktorému je sedavý spôsob života skôr cudzí. Je zvyknutý na prácu, potrebuje plniť úlohy, fyzické aj duševné a za ich splnenie byť náležite pochválený. Na prechádzkach potrebujú voľnosť, nie je veľmi vhodné držať ich v byte. V ideálnom prípade, by mal byť bavorský farbiar denne niekoľko hodín v pohybe.
Vzťah k iným zvieratám a deťom
Aby nebol váš farbiar konfliktný s inými psami, nesmiete podceniť jeho socializáciu. Pokiaľ si zaobstaráte aj ďalšieho psa, ideálne je ho priviesť kým je farbiar ešte mladý. Pri mačkách a iných domácich miláčikoch je potrebná trpezlivosť. Nezabúdajte, že bavorský farbiar je pravý poľovný pes, preto sa nemôžete, ak bude chcieť svojho nového kamaráta trochu prehnať po dvore.
Farbiar od začiatku vzťahu so svojou rodinou vytvára pevnú väzbu. Preto aj k deťom bude láskyplný a milujúci. Pritom na veku dieťaťa nezáleží. Pozor si treba dať pri návštevách, keďže je toto plemeno k cudzím osobám zdržanlivé, interakciu s novými deťmi treba mať stále pod kontrolou.
Priemerná dĺžka života je u tohto plemena 10 až 14 rokov. Jeho lesklá srsť sa sfarbuje do červena, podobnej farby, akú ma jeleň. Odtieň farby sa však môže líšiť v rozpätí od čiernej, cez hnedú až červenú, alebo ich kombináciu.
Najčastejšie ochorenia
Bavorský farbiar je vo všeobecnosti zdravé plemeno, ale rovnako ako iné plemená, sú náchylnejšie na určité zdravotné problémy. Anatómia ucha ho predurčuje k ušným infekciám. Vďaka tomu v akom teréne sa pri práci pohybujú, dochádza u nich častejšie k úrazom. Tiež môže byť zasiahnuté muskuloskeletálnymi problémami, ako je dysplázia bedrového kĺbu, alebo mať problémy s očami v podobe progresívnej retinálnej atrofie a entropie.
Štandart plemena
Pôvodný názov: Bayerischer Gebirgsschweisshund
Pôvod: Nemecko
Použitie: farbiar.
Klasifikácia: 6. skupina – duriče a farbiare; 2. sekcia – farbiare, so skúškou.
Dátum publikovania platného štandardu: 01. 04. 1996
Krátky prehľad histórie
Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča – braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“). Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove. Je jediným uznaným klubom pre bavorské farbiare v Nemecku.
Celkový vzhľad
Harmonický, ľahší, stredne veľký pes, veľmi pohyblivý a svalnatý. Je trochu dlhší ako vysoký, vzadu mierne prestavaný, postavený na nie príliš vysokých končatinách. Hlava je vodorovne nesená alebo trochu zdvyhnutá, chvost je nesený vodorovne alebo šikmo nahor.
Povaha a správanie
Pokojný a vyrovnaný, oddaný svojmu majiteľovi, zdržanlivý k cudzím. Vyžaduje sa pevný, sebaistý, neohrozený a ľahko ovládateľný pes, ktorý nie je plachý ani agresívny.
Hlava
Temeno: pomerne široké, plocho zaoblené, čelo výrazne odsadené, nadočnicové oblúky výrazne vyvinuté, výbežok medzitemennej kosti nevýrazný.
Čelový sklon: výrazný.
Tvárová časť
Ňucháč: dobrej veľkosti, nie príliš široký, nozdry dosť otvorené; čiernej alebo tmavočervenej farby.
Papuľa: od očí dosť odsadená, trochu kratšia ako temeno, dostatočne široká, nie špicatá. Chrbát nosa mierne vyklenutý alebo rovný.
Pysky: previslé, stredne hrubé; kútiky zreteľné.
Čeľuste, chrup, zuby: silné čeľuste s perfektným, pravidelným a úplným nožnicovým zhryzom, pričom rezáky hornej čeľuste bez medzery presahujú cez spodné a zuby sú kolmé k čeľusti. Zubov má byť 42 podľa zubnej normy. Kliešťový zhryz sa pripúšťa.
Líca: iba mierne zvýraznené.
Oči: jasné; pozorný pohľad. Nie príliš veľké, ani okrúhle, tmavohnedé alebo o trochu svetlejšie. Pigmentované viečka dobre priliehajú.
Uši: trochu dlhšie ako stredne dlhé, ale dosahujú maximálne po ňucháč. Sú ťažké, vysoko nasadené, v nasadení široké, dole zaokrúhlené, ovisnuté, priliehajú k lícam a nie sú stočené.
Krk: stredne dlhý a silný; trochu voľná koža.
Trup
Horná línia: od kohútika dozadu mierne stúpa.
Kohútik: málo výrazný. Plynulý prechod od krku do chrbta.
Chrbát: mocný a pružný.
Bedrá: pomerne krátke, široké, veľmi svalnaté.
Kríže: dlhé a pomerne ploché.
Hrudník: pomerne široký, dobre vyvinuté predhrudie, oválny hrudný kôš, hlboký a dlhý, rebrá dosahujú ďaleko dozadu.
Spodná línia a brucho: postupne stúpa dozadu, brucho je mierne vtiahnuté.
Chvost: stredne dlhý, dosahuje po päty, vysoko nasadený, vodorovne alebo mierne šikmo nahor nesený.
Končatiny
Predok všeobecne: končatiny od predlaktia nadol spredu rovné a paralelné, pri pohľade zboku stoja dobre pod telom, dobre zauhlené.
Plecia: šikmé, dozadu položené lopatky so silným svalstvom.
Ramená: dlhé, so suchým svalstvom.
Lakte: priliehajú k telu, nemajú byť vtočené ani vytočené.
Predlaktia: suché a zvislé; silné kosti, mocné svalstvo.
Kĺby nadprstia: mocné.
Nadprstia: mierne dopredu zošikmené.
Predné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, tesne zovretými prstami; vankúšiky dostatočne silné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené. Pazúriky čierne alebo rohovinové.
Zadné končatiny
Všeobecne: silné kosti, pri pohľade zozadu rovné a paralelné. Dobre zauhlené.
Stehná: široké a svalnaté.
Kolená: mocné.
Predkolenia: pomerne dlhé, svalnaté a šľachovité.
Päty: mocné.
Podpätia: krátke, zvislé.
Zadné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, zovretými prstami, vankúšiky tučné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani v pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené. Pazúriky čierne alebo rohovinové.
Pohyb: priestranný, dobre vykračuje a zaberá, predné aj zadné končatiny sa pohybujú rovno a paralelne, ľahko pružia.
Koža: pevná, napnutá.
Osrstenie
Vlastnosti srsti: hustá, hladká, priliehavá, pomerne drsná, málo lesklá, jemnejšia na hlave a ušiach, drsnejšia a dlhšia na bruchu, končatinách a chvoste.
Sfarbenie: sýtočervené, srnčie, červenohnedé, žltočervené aj plavé až žemlové, červenosivé ako zimná srsť jelenej zveri, aj zadymené alebo s čiernou prímesou. Na chrbte je základná farba často najintenzívnejšia. Papuľa a uši sú tmavé. Na chvoste je čierna prímes. Malý, svetlý znak na hrudi je prípustný.
Veľkosť: psy 47-52 cm, sučky 44-48 cm. Pre psov ani sučky neexistuje žiadna tolerancia nahor ani nadol.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej posúdenie je závislé od stupňa odchýlky.
Hrubé chyby
- mäsovosfarbený ňucháč,
- slabý predhryz alebo podhryz, čiastočné kliešte,
- veľmi volné viečka,
- výrazný kaprí alebo klesajúci chrbát,
- veľmi plochý alebo súdkovitý hrudník,
- silno vtočené alebo vytočené lakte,
- veľmi prestavaný zadok,
- veľmi úzko postavené, kravské alebo do O zakrivené zadné končatiny tak v postoji, ako aj v pohybe,
- príliš jemné alebo riedke osrstenie,
- výrazne odlišné sfarbenie, čierne sfarbenie s červenými znakmi,
- nesprávna veľkosť.
Vylučujúce chyby
- povahová slabosť,
- výrazný predhryz alebo podhryz, krížový zhryz, chýbajúce zuby (s výnimkou P1),
- ektropium, entropium,
- vrodený kýpťovitý chvost.
Poznámka: psy majú mať dva zjavne normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.
